Je štvrtok, štvrtý deň od pôrodu a ja sa pozerám na dve najdokonalejše bytosti. Nikdy som nevidela nič krajšie. Môj manžel s našou dcérkou Elizabeth v náručí spolu oddychujú a ja možem napísať náš pôrodný príbeh, kým ho máme v živej pamäti.

Už pred začiatkom tehotenstva som bola rozhodnutá pre pôrod doma. Prvotným dôvodom u mňa bol strach z nemocníc a zo zákrokov, ktoré sa pri pôrodoch vykonávajú. Keď som otehotnela, začala som si prirodzene zisťovať o tehotenstve a pôrodoch viac a to ma len utvrdilo v tom, že rodiť v pôrodnici by bol veľmi zlý nápad a kedže sme chceli pre nás to najlepšie, jednoznačne sme sa rozhodli, že budeme rodiť v pohodlí domova.

Tehotenstvo bolo krásne, vedomé a bezproblémové.

Viac o ňom som napísala v tomto článku. Nenechali sme sa odradiť žiadnymi strachmi, ktoré na nás chceli preniesť iní ľudia a obklopovali sme sa len takými, od ktorých sme dostali pochopenie a podporu.

Blížil sa 6. január, ,,oficiálny termín” pôrodu, ale tušili sme že to nebude v ten deň a že si Elinka aj tak sama zvolí najlepší čas, keď bude pripravená. Pravdupovediac, nečakali sme, že to bude len o dva dni neskôr.

Bola nedeľa, 7.1. a my sme si užívali kľudný deň.

Večer sme mali príjemnú návštevu. Naša kamarátka Janulka nám priniesla do bytu krásnu energiu a všetci sme sa pri rozhovoroch cítili veľmi uvoľnene. To sme ešte netušili, že je asi Anjelik, ktorý prišiel aby zavolal našu dcérku na svet.

Už ako od nás Janka odchádzala (cca o 22:00) som začala pociťovať jemnučké pocity v brušku, akoby pred menštruáciou, ale nedávala som im veľkú váhu-myslela som si, že po chvíľke odoznejú.
Avšak hneď na to som začala vnímať svet akosi inak. Ako na drogách, príjemnejšie a trošku utlmene. Vtedy som povedala Danielovi, že už sa niečo začína diať a opisovala som mu, ako sa cítim. Vošlo do neho kopec energie a začal sa vytešovať, že už asi budeme rodiť.

Stále som tomu moc nechcela veriť, myslela som si, že to budú len poslíčky.
Nuž, netrvalo dlho a uverila som. Wau naozaj rodíme! Moje telo sa začalo krásne samo čistiť, nepotrebovalo žiaden nezmyselný klystír. Začala som cítiť mierne bolesti v brušku. Chceli sme si ešte pospať a nabrať viac síl, ale už sa nedalo.

Okolo pol jednej v noci som začala pociťovať sťahy, ktoré sa mi dali predýchať už jedine posediačky na posteli so zavretými očami.

Vačšinou som prirodzene vydávala zvuk ,,aaa” alebo ,,hmm” Potrebovala som pri nich vždy úplné ticho bez akéhokoľvek iného zvuku. Daniel to pochopil a robil všetko preto, aby bola táto požiadavka naplnená.

Cítila som, že je čas zavolať našej drahej pôrodnej asistentke, aby prišla. Povedala nám, aby Daniel 20 minút meral dĺžku kontrakcií a pauzy medzi nimi a potom si zas zavoláme.
Kontrakcie trvali vačšinou 40-50 sekúnd a pauzy boli cca 3minútky. Aj ona vycítila, že je čas ísť a tak povedala, že do hodinky bude u nás. Veľmi ma to potešilo.

Napustili sme vaňu, avšak zistili sme, že v noci na pár hodín netečie horúca voda a tak ju Daniel musel ohrievať. Zvuk kanvice ma neskutočne rušil, potrebovala som úplne ticho.
Začala som pociťovať strach, pretože som bola veľmi unavená a nevedela som si predstaviť, ako dokážem porodiť absolútne bez energie. Aj Danielovi sa už chcelo spať. Dúfala som, že sa pôrod nachvíľku zastaví a Elinka nám dá príležitosť odpočinúť si a nabrať viac sily. Lenže ona vedela, že to spolu zvládneme aj bez oddychu.

Voda mi veľmi pomohla uvoľniť sa.

Akurát som vyšla z vane, keď prišla naša pôrodná asistentka. Už len to, že tam bola mi dodalo energiu a kľud. Iba sa na mňa pozrela a vedela, že to už dlho trvať nebude. V izbe nám horeli len sviečky.

Intenzita sťahov sa stupňovala a už som ich nevedela predýchať v sede. Potrebovala som meniť polohy. Našla som si polohu na posteli na kolenách, opretá rukami o Daniela. Bol mi neskutočnou oporou, ako vždy. Či už psychicky, alebo fyzicky. Vždy keď som sa o neho poriadne zaprela, mal telo silné a tvrdé ako skala. Vždy presne vedel, čo potrebujem.

Od vtedy sa tlak už len stupňoval.

Bábätko zostupovalo pôrodnými cestami. Pôrodná asistentka kontrolovala ozvy srdiečka, všetko prebiehalo v poriadku a Elinka zostupovala stále vo svojom ochrannom plodovom obale. Tlak sa zdal už neznesiteľný, keď zrazu ,,Buuuum” . Plodový obal praskol ako obrovský balón a všetkých troch nás ošpliechal! Bola to naozaj rana! Dodalo nám to neskutočne veľa síl, vedeli sme, že to už dlho nepotrvá a začali sme našu malú Elizabeth volať za nami.

Každú jednu kontrakciu predýchaval Daniel so mnou, niekedy až intenzívnejšie, ako ja. Pri sťahoch som pociťovala bolesť, avšak Daniel vždy vedel, čo mi povedať. Bol dokonalý! Neskutočne mi pomáhal a boli sme zohraní, ako jeden. Začali sme sa sústrediť viac na fázy oddychu. Po každej kontrakcii sme naberali sily na ďalšiu, aby som sa počas nej uvoľnila a nebránila maličkej v ceste. Vedela som, že sa musím čo najviac uvoľniť, aby šlo všetko ľahko.

Neuveriteľne sme sa tešili a opakovali si, že už o chvíľočku je tu Elizabeth s nami!
Párkrát som potrebovala vedieť od našej pôrodnej asistentky, ako sme na tom, potrebovala som počuť jej slová, že je naozaj všetko v poriadku a že nám to ide nádherne.

Po chvíli prišiel silný pocit na tlačenie.

Vedela som, že toto bude vyvrcholenie. Dostala som neskutočný príval energie! Neskutočný pocit prítomnosti! Spýtala som sa pôrodnej asistentky, či možem tlačiť. Nebola som si úplne istá, pretože som vedela, že tak môže ľahšie dôjsť k poraneniu a že je najideálnejšie iba bábätko ,,vydychovať”.
Povedala, že ak cítim, že je to správne, tak áno. Tak som začala tlačiť. Nedalo sa mi ísť proti tomu, bolo to silnejšie ako moja vôľa. Zároveň som pri každom zatlačení cítila, ako sa Elizabeth posúva rýchlejšie a dalo mi to neuveriteľnú silu tlačiť.

Už mi bolo absolútne jedno, či dôjde k nejakému poraneniu. A tak som tlačila. Každý jeden sťah som vyžila na 200%. Cítila som neskutočnú silu, ktorá ide cez moje telo. Po každej kontrakcii som musela piť. Vypila som veľmi veľa vody. Vedela som, že už len pár sťahov a malá bude medzi nami.

Toto tlačenie pre mňa síce bolo bolestivé, ale bola to zvláštna bolesť. Bola to skôr obrovská sila prírody! Pri každom zatlačení ma vydvihlo na kolená a vzpriamilo. Pomohlo mi vykričať sa, dať všetko von. Cítila som sa ako obrovská všemocná ručiaca levica. Totálne napojenie na Daniela, na vesmír a na prítomnosť. Neopísateľné.

Poviem Vám, keby ma vtedy niekto nútil ísť do inej polohy v akej som bola, vraždila by som! A ešte v ľahu s nohami dohora! Bola som v dokonalej vertikálnej polohe a teda gravitácia si mohla odviesť svoju prácu.

Po chvíľke sa prestrčila hlavička!

Bolo to neuveriteľné! Vedela som, že o chvíľku už vyjde celé telíčko. Asi po dvoch ďalších kontrakciách sa tak stalo. Pocítila som neskutočnú Elinkinu silu, pretože sa od rebier poriadne odrazila a vyšla tak celá von! V úžase som kričala ,,aaaa!! ona sa odrazilaaa!!!” V tej chvíli mi ju už pôrodná asistentka podávala do náručia.

Bolo 5:23 ráno. Celý pôrod trval asi len 5-6 hodín.

Toto by som priala zažiť každej jednej žene a mužovi po jej boku! Neverili sme vlastným očiam, Danielovi brnelo celé telo od úžasu.

Asistentka iba jemne utrela telíčko od krvi a mázok, sme nechali krásne vstrebať.
S našim malým zázrakom sme si ľahli a mohli sme si vychutnávať tie najdokonalejšie chvíle v našich životoch. Asistentka skontrolovala malinkú aj mňa. V poriadku, živé, zdravé, šťastné prešťastné.
Mala som len maličké poranenie asi 0,5 cm, ktoré nebolo potrebné zašívať, hojí sa krásne samo.

Elizabeth sa prisala asi do 10-tich minút a hneď na to vyšla jej krásna mohutná súčasť-placenta.

Čas sa rozplynul. Odvtedy sme už pri sebe. Bez odlúčenia, bez toho, aby sme boli spolu iba ,,na prídel”.
Takto sme si užívali a oddychovali asi až do 9:30, kedy sme sa rozlúčili s našou pôrodnou asistentkou.
Deň pokračoval krásne. Cítila som sa slabá, asi ako po črevnej chrípke, inak bolo všetko v úplnom poriadku. Dnes už fičíme úžasne všetci spolu. A máme kľudné a zdravé dievčatko vyzbrojené najlepším darom do života, aký sme jej mohli dať.

S Danielom sme sa zhodli, že nikdy nepovieme, že to bolo jednoduché. Pôrod bol celkom náročný, ale pritom taký krásny!

Absolútna sloboda vo všetkom.

Podľa môjho názoru je sloboda to najhlavnejšie pre ženu, ktorá rodí. Mala som všetko, čo som v danú chvíľu potrebovala. Nikto mi nič neprikazoval a tak som mohla porodiť vlastnú dcérku bez akýchkoľvek zásahov či utlmovacích otupovacích liekov tempom, akým nám vyhovovalo. Cítila som absolútnu pokoru v život a v každej chvíli pôrodu som cítila, že je všetko tak, ako má byť.

Jediný strach, ktorý som počas pôrodu pocítila, bol z únavy a z toho, že nebudem mať dosť síl. O chvíľu ma dokonalá práca môjho a Elinkinho tela presvedčila, že nie je čoho sa báť a energie je až až!

Tento pôrod nás s Danielom ešte viac stmelil a prepojil. Zas sme si potvrdili, že sme dokonale zohraní. Spomienka na toto zrodenie nás vždy nabije životnou silou, že dokážeme všetko!
Zo srdiečka prajem všetkým, ktorí pôrod doma zvažujú, aby ho mohli zažiť, aby prekonali všetky strachy z neho a aby sa obrátili zas k svojej vnútornej sile a neodovzdali ju do rúk ,,odborníkov”.

Pamätajte si, že Vaše telo vie porodiť a Vaše dieťa sa vie narodiť.