Aké Stopky ste dostali do vienka vy ? Väčšina rodičov svoje deti ,,stopuje” a ani netuší, aký dopad to má. Elizabeth nás tak veľa učí. Jej bezpodmienečná radosť, úsmevy, ale aj plač.

Deti v sebe nevedia zadrziavať emócie, ako my dospelí. Keď je nespokojná, alebo má nejakú potrebu, dá to patrične najavo. A čo my? Naučili sme sa skrývať a vyhýbať emóciám a svojim skutočným pocitom. Prečo? Pretože nám naši rodičia dávali v živote ,,stopky´´.

,,Veľkí chlapi neplačú! Nekrič! Sadni si sem a buď ticho! Nepozeraj sa na cudzích ľudí, to sa nepatrí! Prestaň sa blázniť! Ukľudni sa! Ty sa len dobre uč, pretože máš na to hlavu! “

Určite pozná každý z nás nejakú z týchto viet. Nie je to smutné?

Hovorili nám, Aby Sme boli ticho a teraz nevieme poriadne prejaviť svoj názor. Vraveli nám, aby sme sedeli a nič nerobili a tak nečinne sedíme v zamestnaniach, ktoré nás vnútorne ničia a poslušne počúvame zadania a príkazy od našich šéfov. A čo je horšie, myslíme si, že nemáme na výber. Hovorili nám, aby sme sa ,,aspoň kvôli nim” dobre učili, aj keď nás to naozaj vôbec nebavilo. Hovorili nám, aby sme sa nejašili a tak sa z nás stali smutní a depresívni ľudia, ktorí neobdarujú cudzieho človeka úsmevom len tak, aby mal krajší deň. Vravievali, aby sme na ľudí nečumeli a teraz máme problém pri rozhovore s človekom udržať očný kontakt sotva na pár sekúnd. Nedali nám priestor, aby sme sa pri nich vyplakali, aby sme im povedali, čo nás trápi a teraz máme množstvo duševných blokov, z ktorých znikajú naše choroby a nevieme sa cez ne dostať .

Čo tak začať brať naše deti ako ozajstných učiteľov? Čo tak brať si z nich príklad? 

Ich bezprostrednosť, zmysel pre skúmanie, tvorenie a hru. Deti robia svet nádherným miestom a je na nás, čím ich za tie roky obdaríme.
Hovoríme si všetko otvorene, alebo máme v rodine aspoň 10 tém, o ktorých sa vôbec nehovorí? Vážime si názor dieťatka ako nám rovnocenný, alebo ho zväčša považujeme za obyčajné detské táranie? Podporujeme naše deti v ich túžbach, alebo z nich chceme iba vychovať ,,lepší model” nás samotných? Sme voči deťom majetnícki a dávame im najavo, že sú niečo menej, ako my, alebo naopak?

Nie, toto našej dcére neurobíme.

Budeme pri nej v živote stáť a pôjdeme pri nej. Keď bude potrebovať pomocnú ruku, vždy sa o nás môže oprieť. Svoj názor bude mocť vyjadrovať vždy a bude vzatý do úvahy, bez ohľadu na jej vek. Nebude jej čudné poplakať si s nami a vyjadriť svoje skutočné emócie. A keď bude bláznivá? Budeme predsa blaznieť s ňou! Svoju tvorivosť bude mocť naplno prezentovať a rozvíjať a pokiaľ nebude chcieť, nebude nútená sedieť v školskej lavici a učiť sa nezmyselné poučky, ktoré okamžite po teste zabudne.

Teším sa na všetko. Na naše rozhovory, na naše radosti aj strasti, na naše spoločné zážititky, na naše spoločné učenie.

Dávajme si veľký pozor, na to, ako vplývame na našich potomkov. Je na nás, akú generáciu ľudí vychováme. Doprajme im, aby z nich vyrástli sebavedomí ľudia, ktorí sa neboja BYŤ SAMI SEBOU.

Nedávajme im do života stopky. Skúsme to inak.

Otvorme im cestu a nechajme ich, aby si prešli životom tak, ako potrebujú oni a nie tak, ako chceme my. Kašlime na nezmyselné zákazy a príkazy, ktoré v mnohých prípadoch nemajú žiaden význam. Dôverujme deťom. Každý jedna duša má svoju výnimočnú cestu a svoju vlastnú inteligenciu, takže to, čo je pre ne najdôležitejšie, je sloboda, láska, pochopenie a rešpekt. Skúsme ich našim deťom dopriať trošku viac, a zázraky sa začnú diať.

The post Ako súvisia rodičia s našim nešťastím? appeared first on The Wave of Reality.