Veľká životná pravda. Veľa z nás žije život tak, akoby mal trvať večne. Samozrejme aj trvá, ale nie v tomto tele. Ale o tom až neskôr.

Poďme si povedať niečo o paradoxe času. Jedného dňa si bezstarostne fajčíte jointa a hodujete v „mekáči“ a na druhý deň zistíte, že ste už skoro dva týždne v bezvedomí po autonehode, o ktorej ani len netušíte, že ste prežili.

Rád život prirovnávam k lusknutiu prstov. Viete čo je paradox? Že je to naozaj tak. Stačí jediný lusk a v živote je všetko inak. Úplne inak. Až ma fascinuje, ako my, ľudia dokážeme z jednej sekundy na druhú meniť životné postoje a čeliť veciam, o ktorých sa nám ani len nesnívalo.

Táto vlastnosť života je tak nádherná a zároveň taká, ako by som to povedal. Strašidelná? Neznáma? Neviem. Z princípu sa bojíme nepoznaného. Keďže nemám na to výraz, utvorte si ho sami. Keď sme sa s mamou nejako pohádali a akurát niekde odchádzala, ja som sa ani neodzdravil keď zakričala ,,Ahoj“. Vždy za mnou pribehla a povedala: ,,Čo keby zomriem a my sa rozlúčime takto?“ No čo som mohol na to povedať? Okamžite som ju objal a na naše nezhody sa hneď zabudlo. Ďakujem mami za túto lekciu.

Často som na túto vyučovaciu hodinu života zabudol. A neváhal som sa s ľuďmi hádať a rozprávať im nepekné veci. A hlavne to tak bolo s mojím starším bratom. Neverili by ste, aké nadávky som mu vedel povedať. Neviem, kde sa vo mne brala toľká zlosť a hnusota.

S bratom som nikdy moc nevychádzal, ale čo to koho zaujíma? Byť dobrým človekom je o rozhodnutí a nestojí to vôbec nič. Lenže ja som sa rozhodol byť takým bratom. Nezmením to. Po autonehode som bratovi povedal, že aj keď som sa nie vždy pekne choval, tak ho skutočne   a úprimne ľúbim. Myslel som to naozaj vážne. Jedného dňa môj brat zomrel a keby nevyslovím tieto slová, tak by ma to zrejme navždy mrzelo. Hovorte ľuďom, že ich máte radi! A naozaj si premyslite, či naozaj chcete vysloviť tie hnusné, a hlavne zbytočné vety, ktoré nemajú s láskou nič spoločné. Nie sú potrebné, aj keď chuť vysloviť ich je niekedy veľmi silná. Ovládajte sa.